Spravne rozhodnutie

"Pane, viete mi prosím pomôcť?" Sprvu som si nebol istý , či správne počujem, predsa len čo som v Taliansku dva týždne, slovenčinu som tu ešte nepočul. "Ako prosím?" spýtal som sa a dúfal, že som nemal halucináciu.

Stála oproti rannému slnku, ktoré jej dokonale zahaľovalo tvár a ešte dokonalejšie vykreslovalo krivky mladého krásneho ženského tela. Nie tých „temperamentných“ talianok, ale telo slovenskej ženy, ktoré bolo zahalené bielymi letnými šatami, ktoré nechali fantázii nekonečný priestor na predstavu aké majstrovské dielo z našej domoviny sa pod nimi skrýva. Tá krásna predstava, keď ako prieskumník novej ešte neobjavenej krajiny vstupujete ako prvý do neznáma a chcete odhaľovať tajomstvá tej divočiny. Pocit dobyvateľa.

"Či by ste mi mohli pomôcť ?"

"Ale samozrejme krajania si predsa pomáhajú"

"Počula som Vás ako do telefónu rozprávate po slovensky, preto som Vás oslovila."

"Takže ako Vám môžem pomôcť?"

Priblížila sa bližšie a slnečné lúče osvietili jej husté ryšavé kučeravé vlasy. Našťastie boli tak husté, že len málo lúčov nimi preniklo a ja som zbadal konečne aj oči neznámej osoby. Hovorí sa, že oči sú okná do duše, v tom prípade táto osoba má namiesto okien výklady. Veľké hnedé očí , v ktorých sa dala jasne zbadať radosť ale zároveň i beznádej. Oči mladistvo veselé, nepoznačené trápením príliš skoro dospelých ľudí, ktorí už stratili iskru života a len a len pracujú, aby mali veľký dom, auto ... Tieto oči hovorili viac, bola v nich sloboda, žiadna starosť s tým kde bude bývať, tieto oči žili mladosťou. Veľmi dlho som vo svojom okolí takáto oči nevidel, divné je že by som to u ľudí ktorým ešte nie je 30 nepredpokladal. Divná doba.

"Dostala som defekt, za 20 minút mám byť v práci a ak to nestihnem tak to bude tento týždeň už tretí krát a to je len streda"

Beznádej sa vytratila a v očiach zažiarila iskrička radosti

"Volám sa Tomáš"

"Mirka, ja sa volám  Mirka" dodala len nesmelo a potichu.

"Tak poďte ideme sa na to pozrieť" po ceste som ešte zaplatil nedopitú kávu, vrátil na bar noviny, ktorým by som aj tak nepochopil a vybral sa smerom za Mirkou. Kráčala rýchlo a zvodne, slnečné lúče opäť presvietili jej biele šaty a ja som mal opäť predstavu o jej krivkách.

Auto mala odparkované asi len 50 metrov od kaviarne kam som už dva týždne každé ráno chodil na kávu a taliansku, pre mňa nezrozumiteľnú tlač.

Starý modrý kabriolet, ktorý už mal svoje najlepšie ale aj tie najhoršie roky za sebou. Oprela sa o dvere a s pocitom viny ukázala na zadné koleso. Chlap je divný tvor, ľahko ovplyvniteľný, stačí aby žena hodila pózu, jemne akoby náhodou povytiahla o dve čísla vyššie sukňu a ten chudák chlap sľúbi čokoľvek.

Tak som v obleku od Armaniho kľačal na kolenách a snažil sa povoliť skrutky, ktoré naposledy zaťahovali v sedemdesiatom druhom ešte na výrobnej linke. Na svojom aute by som sa na to dávno vysral a zavolal asistenčnú službu, ale to by som predsa nemohol dopustiť aby si myslela, že nezvládnem vymeniť ani defekt. Po asi 3 minútach povolil aj posledný.

"Tak vyzerá to, že dnes to teda do práce stihnete"

"Ďakujem, ste strašne milý, bez Vás by som to určite nestihla"

"Nemáte za čo, veď krajania si pomáhajú" odpovedal som ako by som to spravil aj pre 50 ročného pološtrbavého murára niekde z hornej dolnej.

"Ale mám , ak chcete rada sa Vám odvďačím aspoň tým , že Vám uvarím kávu u nás v kaviarni aspoň si ju dopijete."

"Tak to by azda šlo" usmial som sa prihlúplo

"Rada Vás privítam, ešte raz ďakujem Tomáš" sadla do auta strčila mi do ruky papier s adresou kaviarne a odišla preč.

Krásne ráno, až na to že oblek od Armaniho. Je kompletne zadrbaný a ja mám byť za pol hodiny na jednaní, to by ma zaujímalo kto teraz zachráni mňa. Prekliate ranné talianske slnko, či to kúzlo talianskych žien nebude v tom slnku.

Otváram taliansku tlač, lebo to tu tak ráno robia všetci, objednávam si tu najmenšiu kávu akú som kedy pil za tie najväčšie prachy aké som kedy za kávu dal. Listujem v tých novinách a aj obrázky sa mi zdajú ako v inom jazyku. A podvedome viem, že to asi bude tým, že noviny len listujem a očami sa pozerám stále na dvere, slnko dnes zase svieti ale lúče okrem toho že mi oslepujú oči, neprodukujú žiadne umelecké obrazy tak ako včera.

Už aby bol večer, zaplatím obligátnych 5 Euro za 20 mililitrov kávy, noviny zabudnem na stole a odchádzam v nádeji, že dnešný deň nebude až taký zlý.

Pol piatej a už som na hoteli, nezvyčajné, dnes to naozaj nebolo také zlé. Rýchlo napíšem domov mail, že je všetko OK a že dúfam, že čoskoro budem doma. Nájdem adresu kaviarne, je to ani nie 15 minút pešo. Zhodím zo seba oblek a s ním aj všetky tie reči, ktoré celý deň počúvam a myseľ prepnem do režimu relax. Hodím rýchlu sprchu, zaspievam si pred zrkadlom, zanadávam si, že síce máme už  tridsiatu generáciu tých zaručene najostrejších žiletiek no napriek tomu vždy niekde nejaký chlp ostane, okúpem sa v kolínskej a v nesnobskom oblečení odchádzam vypiť si tú odpracovanú kávu.

Dvadsať minút síce nie je veľa, ale keďže som si dal rifle a polokošeľu, v kraťasoch by som predsa vyzeral ako plážový šašo, tak to bola vcelku fuška Ešte že tej kolínskej bol fakt liter, obávam sa že kvapky potu za mnou zanechávajú na chodníku jasnú stopu. To je rozum prechádzať sa v septembri v Taliansku v rifliach o piatej poobede. Hlavne že nevyzerám ako plážový šašo

"Dobrý deň Tomáš. Už som myslela že neprídete. Za tridsať minú zatvárame." Vítala ma tá mladá zrzka už na terase malej kaviarničky ukrytej v úzkej uličke ďaleko od centra. Síce som si našiel adresu ale nenapadlo ma pozrieť si ako majú otvorené, dnes mi ide, to je jasné.

"Dobrý deň Mirka." skôr ako som stihol povedať niečo zmysluplné prerušila môj tok myšlienok, dnes teda skôr  taký vyschnutý potôčik, otázkou akú kávu si dám.

"Dal by som si takú čo má aspoň deci a nebudem mať pocit, že žujem kávové zrno"

Len sa pousmiala a zmizla niekde vo vnútri. 

V kaviarni už nesedel nikto.

"Nech sa páči jedno slovenské presso"

"Konečne káva na ktorú som zvyknutý" sadla si vedľa mňa a ja som si ju konečne mohol prezrieť, pretože slnko práve nevytváralo na jej tele žiadne diela hodné majstra a čašnícka zástera taktiež nepatrila k tým najsexi veicam na svete.

Zrazu mi prišla ohromne mladá.

"Koľko máte rokov"

"Oblek za 2 tisícky a správate sa ako buran v montérkach, to neviete že dámy sa na vek nepýta? "

Dnes mám naozaj svoj deň," Prepáčte ale prídete mi ohromne mladá na to aby ste bola tu, sama, ďaleko od domova"   

"Nezáleží na veku Tomáš, ale na človeku"

Odpil som si zo šálky a stále akoby som cítil ako sa na mňa pozerá a snaží sa aj ona odhadnúť, čo som za človeka.

"Odkiaľ ste?"

"Z Bratislavy a vy Mirka?"

"Od Nitry a od Brna, rodičia nežili spolu tak som bola chvíľu tam a chvíľu tam"

"A čo Vás teda priviedlo sem?" opäť som si odpil ale žiaden pohľad som tentokrát necítil.

"Videli ste už niekedy západ slnka z poza toho mlynu čo ju tu hore na kopci?"

Videl som ako sa pozerá smerom na protiľahlý kopec, asi najvyšší tu v okolí na vrcholu ktorého stál vinicami obklopený veterný mlyn.

"Nie som tu len krátko a nikdy ma to nenapadlo"

"Tak to potom neviete pochopiť prečo som tu"

"Žeby to bolo iba tým západom slnka, tomu neverím"

"Tak dopite ja zavriem a ak chcete zoberiem Vás tam"

Keď som si predstavil že to je minimálne tak hodina a pol chôdze tak som výber riflí opäť oľutoval.

"Výborný nápad, mile rád sa pôjdem pozrieť na to čo vás presvedčilo"

Odpil som si už tretí krát z kávy a ešte tam na jeden krát ostalo, toto sa mi tu v Taliansku ešte nestalo.

Mirka otočila tabuľka na Closed a zamkla, "poďte vidím že ste pešo tak pôjdeme mojím autom."

Priznám sa že som aj mal trošku strach sadnúť do toho, ale prekonal som sa.

Celou cestou sme neprehodili ani slovo. Ja som si však uvedomil aké má Mirka šťastie, ako sa neženie za majetkom, netrápi ju že cez podlahu v jej aute je občas vidieť asfalt, je rada, že sa môže odviezť, nepotrebuje mať všetky tie príplatkové kraviny, bez ktorých by som si ja už dnes auto ani nevedel predstaviť. A predsa ona aj keď ich nemá je spokojná, je šťastná. 

Zaparkovala asi dvesto metrov pod vrcholom kopca.

"Tak tu vystupujeme, ďalej už sa autom nedostaneme"

Z kufru vytiahla deku a fľašu vína. Vybrala sa smerom k mlynu. ja som sedel ako prikovaný a stále premýšľal nad tým či je parkovacia kamera a palubný počítač to čo ma robí šťastným.

Prešla asi desať metrov otočila sa.

"Tak pohyb lebo to nestihneme" povedala s úsmevom na perách a pokračovala ďalej.

Vystúpil som a snažil som sa ju dobehnúť, išla v celku rýchlym krokom, mal som čo robiť ani nie za minútu a pol litra potu sa mi to podarilo.

Obišli sme mlyn, rozprestrela deku tesne vedľa jeho steny. 

„Sadnite si, odtiaľto je to najkrajšie“ posadila sa na deku a oprela sa o múr mlynu. Prisadol som si k nej , dostatočne ďaleko na to aby nebol cítiť ten nedávny beh.

"Dáte si so mnou?" otvárala fľašu červeného.

"Rád, ďakujem" vrazila mi otvorenú fľašu do ruky 

"Nazdravie a tykaj mi" 

"Nazdravie a aj ty tykaj mne" dnes mi naozaj ide, možno to to víno spraví. Mirka to však nejak nevnímala 

"Môžem sa ťa niečo opýtať?"

"Nie" odvetila " teraz začína divadlo a v divadle si tiež ticho"

Nasledujúcu hodinu sme len sedeli a pozorovali ako slnko pláva po oblohe ako tiene viniča menia krajinu, aký je tam neskutočný pokoj. Aj posledné myšlienky opustili hlavu a vnímal som len slnko miznúce za horizontom a predstavoval si ako niekto úplne niekde inde, v inej krajine, stovky kilometrov ďaleko môže tiež takto sedieť a pozorovať slnko.

Zrazu sa zotmelo, slnko zmizlo a mne to bolo ľúto, lebo som zrazu cítil, že ešte potrebujem chvíľu aby som si oddýchol.

"Už to chápeš?"

"Myslím že tomu začínam rozumieť" ale aj tak som mal potrebu vrátiť sa domov , takže som to úplne nepochopil.

Zodvihla deku a pomaly sme sa vybrali k autu.

Po ceste sme opäť mlčali, zaparkovala pred hotelom, opäť som sedel ako prikovaný ale tentokrát ma netrápila výbava auta, ale zamýšľal som sa nad tým, či by som dokázal opustiť svoj život, ten ktorý som tak dlho budoval, tvrdo kvôli tomu pracoval a odísť, nie nemusí to byť sem ale proste odísť.

"Tak už sme tu , som rada že si bol so mnou"

"Ďakujem, a dúfam že zase raz dostaneš defekt "

Usmiala sa zamávala na pozdrav a odišla. Nevedel som kam, či ju ešte uvidím a či ju vlastne ešte chcem vidieť.

Nasledujúce ráno som si opäť sadol do kaviarne a pri šálke hnusného talianskeho pressa spomínal na chuť toho včerajšieho a čoraz viac mi tá chuť chýbala. V práci som sa zdržal do večera a jediné na čo som sa večer zmohol bol email domov, v podstate by som si jeho obsah mohol uložiť ako šablónu. Teším sa domov a dúfam že čoskoro prídem, tak sa končil každý mail. Prebehli ďalšie dva dni a mne čoraz viac chýbala chuť slovenskej kávy. Aspoň tak som si to sám pred sebou ospravedlňoval, možno mi skôr chýbala spoločnosť. V práci toho bolo veľa a ako dni ubiehali, prestal som na to všetko myslieť.

"Ahoj, tak už som pre dnes skončil, ak to všetko dobre pôjde som do 10 dní doma. Musím končiť niekto zvoní. Ahoj" Telefón som hodil na nočný stolík a presunul sa k dverám hotelovej izby.

"Signore ti visita, niečo" pochopil som, že mám asi návštevu. Tak som teda za pikolíkom zbehol na recepciu.

Stála tam. Opretá o pult recepcie, s jemne vystrčeným zadkom, to bolo to najkrajšie čo som v Taliansku videl.

"Ahoj." povedala Mirka keď ma videla prichádzať

"Ahoj." odpovedal som jemne zmetený, nie že by som ju nechcel vidieť , ale vcelku ma zaskočilo, že za mnou prišla ona.

"Prekvapený?"

"Áno"

"Ale tak dúfam, že príjemne"

"Milo zaskočený"

"To som rada, chýbal mi kus domoviny, tak som ťa prišla pozrieť. A vlastne ťa niekam chcem zobrať."

"A kam?"

"To bude prekvapenie, choď sa obliecť a ideme, počkám ťa v aute"

"A čo si mám obliecť?"

"To nechám na tebe, už utekaj"

Tak to mi moc nepomohla, rýchlo som sa presunul do izby, hodil tú najrýchlejšiu sprchu v živote a obliekol sa tak ako už dávno nie, tričko, kraťase, dlho som nemal na sebe nič iné ako košeľu a oblek. Už aj doma som nosil staršie košele. Zrazu som sa cítil úplne inak. Tak nejako mladšie.

S pocitom stratenej mladosti som vystúpil z výťahu a vykročil smerom k dobrodružstvu.

Vonku už čakala Mirka v aute. Sadol som si a pozeral na ňu. Vyzerala ako z 50. rokov. Na hlave šatka, obtočená aj okolo krku, viala vo vetre. Za normálnych okolností by som sa určite vypytoval, kam ideme teraz som len na ňu pozeral a neriešil vôbec nič. Nevnímal som cestu, krajinu ani ten príšerný zvuk motora.

"Nechceš vedieť kam ideme?"

"Nie, veď si povedala, že to má byť prekvapenie, tak chcem byť prekvapený"

"Tak ako chceš"

Išli sme asi tak hodinu, možno dve, neviem ,nevnímal som čas ale pozoroval som Mirku, kúsok po kúsku, premýšľal nad tým, prečo dievča v jej veku odišla do cudzej krajiny. Predstavoval som si, čo všetko za tým je, možno sa rozišla s priateľom, možno ju rodičia vyhodili. Možno niekoho zabila a možno sa tu teraz skrýva a možno budem jej ďalšia obeť. Možností bolo veľa, tak ako bolo veľa možných cieľov.

"Teba to naozaj nezaujíma?"

"Nie."

"Zvláštne čakala som milión otázok a už dopredu som si priravila možné odpovede. Tak sa ma aspoň spýtaj nech tá príprava nie je zbytočná."

"Ako chceš. tak teda a môžem sa opýtať kam ideme?"

"Ešte že nie si herec, lebo to ti naozaj nejde." Usmiala sa, ale nepozrela sa na mňa

"Ideme tam, kde si ešte nebol. " Opäť sa usmiala ale tentokrát sa na mňa pozrela, zjavne čakala ako sa zatvárim.

"Tak toto si si musela dlho pripravovať."

"Nechaj sa prekvapiť."

Prechádzali sme zákrutami a pomaly sa vzďalovali posledným známkam civilizácie, svetlo mesta už takmer nebolo vidieť a pred nami bola len tma, tma osvetlená reflektormi auta, čo skôr  pripomínalo svetlo sviečok.

Zrazu sme zastavili. Všade tma, iba sviečky osvetlovali malé parkovisko. Mirka otočila kľúčom a zhasla ja tie sviečky.

"A na čo sa budeme pozerať dnes, keď už slnko dávno nesvieti?"

"Na hviezdy, veď zapoj trošku rozum", v tom zodvihol hlavu a videl nad sebou také množstvo hviezd ako ešte nikdy.

"Tak aspoň to bude trvať dlhšie ako minule."

"Vieš to závisí len odomňa."

"Ako to myslíš? Azda ovládaš vesmír?"

"Nie", povedala vcelku pobavene." Len keď sa rozhodnem že tu budeme až do východu slnka tak tu tak dlho budeme. "

"No ale ja stále môžem odísť"

"No to síce môžeš, ale na hotel to máš 50 kilometrov," a začala sa z chuti smiať. Bol som v podstate unesený. Čo keď naozaj niekoho zabila?

2.Večnosť

"Ty tú deku vozíš v aute stále?"

"Nikdy nevieš kde sa rozhodneš si sadnúť." Rozprestrela deku na trávu a sadla si.

"Budeš ešte dlho sedieť v tom aute alebo mi pomôžeš?" Nejako sa necítim vo svojej koži, som ako mechom ovalený. Vystúpil som z auta a presunul sa ku kufru aby som pozrel s čím jej treba pomôcť. Bol tam košík, taký ten ako nosili všetci v Londýne keď chodievali do parku na obed.

"Čo je v tom košíku?"

"Scénar." Zo zvedavosti som košík otvoril a boli v ňom dva poháriky, fľaša vína a kúsok syra.

"Chceš ma opiť a potom zabiť?"

Mala veľké problémy sa nesmiať.

"Prekukol si ma, až na to že ťa chcem zabiť a potom sa strašne opiť." Priblížil som sa k deke a položil košík vedľa Mirky

" Už si prosím ťa len ľahni, nalej nám a relaxuj." Poslúchol som, no nevydržalo mi to dlho. Hlavu som mal plnú myšlienok. Prečo toto krásne mladé dievča prišlo za takým chrenom ako som ja a zobralo ho sem. Na miesto kde nikto nie je, vôbec ma nepozná, čo ak by som ju chcel znásilniť. Nebojí sa?

"Mirka?"

"Ja som to vedela že nevydržíš dlho."

"Prečo si pre mňa prišla?"

"Chceš počuť pravdu či pripravenú odpoveď?"

"Pravdu, tie pripravené ti moc nejdú."

"Je mi s tebou dobre"

"A nebojíš sa?"

"Teba?"

"Áno, čo ak som násilník, veď ma vôbec nepoznáš."

"A to ma možno vzrušuje"

Nastalo ticho , nevedel som ako na to reagovať a už vôbec som nevedel čo si pod tým predstaviť.

"Tomáš?"

"Áno?"

"Prečo si išiel so mnou?"

"Neviem, si krásna mladá žena a ja som dlho v cudzej krajine."

"Iba kvôli tomu?"

"Nie len kvôli tomu, je mi s tebou príjemne, cítim sa mladší a spokojný."

"Tak to je fajn." Ležali sme vedľa seba a pozerali na hviezdy, dlho sme ich spájali a vytvárali obrazce rôznych tvarov. Občas prehodili nejaké to slovo, ale nič, čo by nám pomohlo dozvedieť sa o tom druhom niečo viac. Jediné čo som vedel bolo, že je mi s ňou fajn, a že možno ani nič viac nechcem vedieť, ešte stále tu bola tá varianta, že niekoho zabila.

"Chceš už ísť na hotel?"

"Nie, je mi tu fajn"

"Ok posledná výzva, inak odchádzame až ráno."

"Ja musím ísť ráno do práce?"

"Neboj sa doveziem ťa tam"

"Ok ak mi to teda sľubuješ."

"Sľubujem"

A opäť sme sa pozerali do neba. Popíjali a debatovali, Občas mi zrak zbehol na Mirku. Študoval som jej tvár, obzeral si každý kúsok toho dokonalého diela. Občas som si pozrel aj zvyšok tela, ale divné bolo že som nemyslel na sex. Bolo to naozaj divné, veď to bola nádherná žena.

"Tomáš vstávaj, musíme ísť."

"Koľko je hodín, dosť na to aby sme odišli." Ani som si nepamätal ako som zaspal. Bolo fajn zobudiť sa vedľa nej a bolo ešte viac fajn že som sa zobudil živý.

"Uvidíme sa ešte?" Spýtal som sa keď sme zastavili pred hotelom.

"Neviem, možno, možno nie." Zamávala a odišla preč.

Jemne v rozpakoch som sa presunul do sprchy, nahodil oblek a išiel do práce.

Celý večer som sedel za barom a pozoroval dvere, stále som čakal, že príde. bola už polnoc bar zatvárali a tak som musel odísť. Zničený pocitom, že už Mirku neuvidím som sa odobral spať. Až ráno som si uvedomil, že som sa ani domov neozval a tak som to rýchlo ráno napravil.

V práci som celý čas premýšľal nad tým, prečo ma zobrala na to miesto, prečo povedala, že sa možno už neuvidíme, prečo vôbec nad tým rozmýšľam. Otázok bolo mnoho, no nevedel som nájsť odpovede. Uplynuli dva dni od nášho výletu a ja som stále nevedel čo bude, už mi ostával asi len týždeň do návratu domov. Postupne som sa zmieril s faktom, že Mirku už neuvidím.

V stredu som sa začal baliť, na piatok poobede som si bookol let. Po celom dni som bol unavený a tak som si zašiel do baru na kávu. Už som chcel platiť, keď v tom som ju zbadal, vošla do dverí a mierila na recepciu. Zakričal som na ňu a ona ma zbadal a išla ku mne.

"Ahoj Mirka, už som ani nedúfal."

"Ahoj, nádej zomiera posledná."

"Tak kam ma zoberieš dnes?"

"Nikam došla som si pre zmenu nechať ja vymyslieť program."

"Trošku si ma zaskočila"

"Musíš vedieť improvizovať"

"Bola to celá večnosť, a ja som sa už bál, že ťa viac neuvidím."

"No vidíš dočkal si sa," povedala tak nejako chladne. Ale bol som šťastný, že ju vidím a tak som to neriešil.

"Tak poďme do kina."

"A nebude ti vadiť, že to bude po taliansky a ty tomu nebudeš rozumieť?"

"Nie nebude, ja sa budem pozerať na teba"

"Večeral si? Ja som hladná"

"Nie ešte som nejedol."

"Tak si objednáme, môžeš ma pozvať."

"Rád."

Prežili sme spolu krásny večer, výborne sme si rozumeli, akoby sme sa poznali roky.

Zrazu čašník priniesol účet.

"Musíme  končiť." povedal som Mirke smutno a vyrovnal to

"Tomáš ďakujem za krásny večer, dobrú noc."

"V tomto stave ťa za volant nepustím , vypila si dosť vína, objednám ti izbu."

"Nie."

"Ale áno , nediskutujem o tom"

"Tak dobre, ale mám podmienku, musí tam byť manželská posteľ, aby som sa ráno mohla prebudiť vedľa teba."

"Tak to je smola, to ti izbu neobjednám"

"Tebe sa to nepáčilo?"

"Páčilo a práve preto si ťa zoberiem k sebe do izby."

Presunuli sme sa hore. Ráno som vstal ako prvý , Mirku som nechal vyspať sa a na stole nechal odkaz:

 Zavolaj si na recepciu, raňajky ti prinesú. Vrátim sa okolo piatej, nebude mi vadiť ak ma tu počkáš, Tomáš.

Z práce som utiekol ešte pred štvrtou, aby som bol na hoteli čo najskôr. Mirka však v izbe nebola, nechala mi len odkaz : ja sa vrátim. A v tom som si uvedomil, že zajtra odchádzam, toto je moja posledná šanca ju vidieť.

Vrátila sa asi o deviatej večer, neuveriteľne dlhé čakanie. Ale prišla, doniesla aj večeru. V ten večer sme ostali v izbe.

"Si skvelá."

"Viem." usmiala sa na mňa pohľadom, ktorý mi spôsobil nerovnováhu krvného obehu

"Dnes nikam nepôjdeme, zostaneme tu u teba, nevadí?

"Nie. ja som len rád. Mirka musím ti niečo povedať."

"Umieraš?"

"Nie, aj keď v podstate áno. Zajtra odlietam domov"

"Tak v tom prípade by sme nemali stratiť ani minútu." Vôbec nebola prekvapená, akoby to už dávno vedela.

"Ako povieš." Zostal som veľmi prekvapený.

Bola asi polnoc keď sme si ľahli do postele, Mirka sa ku mne pritúlila a ja som ju objal. Chviľku sme len tak ležali. No zrazu ani neviem kto začal skôr, bozkávali sme sa. Vášnivo, taký bozk som nezažil už dlhé roky, Nechcel som aby tá chvíľa skončila, užíval som si jej jemnú mladú pokožku, nasával vôňu, hladkal jej vlasy. Bozkávali sme sa dlho.

"Mirka, musíme prestať"

"Stalo sa niečo?"

"Ja nemôžem."

"Veď ešte som len začala, počkaj chvíľu ono to príde"

"Tak to môžem už asi dve hodiny, ale ja nemôžem z iného dôvodu. Mirka ja mám doma priateľku."

"A miluješ ju?"

Na chvíľku som a zamyslel , čo je to vlastne niekoho milovať

"Asi áno."

" V poriadku, to som rada."

"Hneváš sa?"

"Nie, teda áno, ale zase som rada, že máš aspoň charakter a si sa priznal."

"Prepáč."

"To je v poriadku, môžem teraz poprosiť tú izbu?"

"Nie ostaň tu, ja si ľahnem na gauč"

"Ak ti to nebude vadiť"

"Nie, nebude."

"Dobrú noc a prepáč"

"Dobrú noc aj tebe Tomáš"

Ustlal som si teda na gauči a celú noc premýšľal. Spravil som dobre, mohol som si užiť s krásnou mladou ženou, ktorú už nikdy nemusím vidieť. Som tisíc kilometrov od domova, Jana by sa to nikdy nedozvedela. Naozaj je Jana tá pravá?

Nad ránom som Mirke napísal list na rozlúčku:

Mirka ďakujem ti za všetko, si skvelá žena a mrzí ma, že som ti to nepovedal skôr. Držím ti palce a ver , že nikdy na teba nezabudnem, bola si to najlepšie čo som za dlhú dobu spoznal. Prajem ti veľa šťastia a ešte raz ma to celé mrzí.

Tomáš

PS: Pomohla si mi vrátiť sa do reality. Ďakujem

Hodil som posledné veci do kufrov, naposledy sa na ňu pozrel, ako ležala na posteli, objímala vankúš a vyzerala tak spokojne. Tak veľmi mi s ňou bolo dobre, tak moc ju mám rád, tak málo o nej viem a už ju asi nikdy neuvidím. S tým pocitom som sa ešte naposledy snažil si zapamätať jej tvár a zavrel dvere. Vyplatil som izbu a poprosil na recepcii aby izbu upratali až keď slečna odíde, aby ju nechali vyspať sa.

3.Návrat

"Dámy a páni vitajte na letisku Bratislava. Je dvadsať hodín a 28 minút. Neprší a teplota sa pohybuje okolo 15 stupňov, ďakujeme za využitie našej leteckej spoločnosti a prajeme Vám príjemný večer."

Tak a som doma.

Stál som pred letiskom s kuframi a mával na taxík. Naložil som doň batožinu a sadol si na zadné sedadlo.

"Kam to bude?" opýtal sa ma taxikár.

Triviálna otázka no zrazu som mal na ňu dve odpovede. Nebol som si istý či chcem ísť domov alebo späť.

"Tak teda kam?" zopakoval už trošku nervóznejšie svoju otázku.

"Domov." Bola by hlúposť brať si taxík na 1000 km , i keď tie najhlúpejšie nápady bývajú tie najsprávnejšie.

"Gorkého." A zahľadel som sa von oknom. Okolo sa mihali budovy, ktoré mi boli tak dôkladne známe, mesto v ktorom som vyrastal, spoznal svoju prvú lásku a aj všetky ostatné a mesto v ktorom som spoznal aj svoju ženu. Tú o ktorej som si až do nedávna myslel že je tou jedinou a poslednou láskou. Mesto kam som sa vždy tešil, kam som sa vždy  rád vracal. A zrazu som ten pocit nemal.

Vo výťahu som stále premýšľal o tom čo bude keď otvorím dvere od bytu. Mám sa tešiť, že ju vidím. alebo mám ísť s pravdou von.

Pomaly som zastrčil kľúč do dverí a čakalo ma asi to najhoršie rozhodnutie môjho života. Dvere sa otvorili vošiel som dnu, v tom ma započula Jana, vybehla z obývačky a hodila sa mi okolo krku.

„Tak moc si mi chýbal.“

„Aj ty mne.“ V tú chvíľu som sa rozhodol, že na všetko zabudnem, veď som sa koniec koncov zachoval ako správny chlap a tú mladú krásku som odmietol.

4.Realita všedných dní

„Tomáš nezabudni, že si mi na dnes sľúbil obed“

„Samozrejme že na to myslím, o pol druhej u Leva“

„Ja tam budem načas“

„Čau“

„Nazdar“

Krátky rozhovor, ktorý mi pripomenul, že som na ten obed samozrejme zabudol. Veď som ho sľúbil asi 10 dní dozadu. Ako môj otec hovoril „ ak si nepamätáš kúp si poznámkový blok, ja mám už 2“. Asi mal pravdu a naozaj si budem musieť zapisovať to čo sľúbim.

„Dobrý deň, čo si dáte?“

„Zatiaľ len malé pivo, ďakujem“

Pol druhej ja tu sedím a Petra nikde.

„To je riťka, čo ?“

Ja o vlku a on práve prišiel a asi si všimol ako som si obzeral zadok čašníčky.

„Tak ako sa máš dlho som ťa nevidel?“ Naozaj dlho som ho asi nevidel, keďže naposledy mal o 15 kilo viac. Peter bol môj kamarát z detstva. Chodili sme spolu na základku aj na strednú , dokonca aj na výške sme boli 2 roky spolu dokiaľ ho nevyhodili.

„Keby bolo lepšie nevydržím“ odvetil, podal mi ruku a sadol si vedľa mňa.

„Ale tú prdelku má naozaj moc peknú“ okomentoval ešte raz pozadie mladej čašníčky.

„Tak sa pochvál, čo máš nové?“ opäť som ho nabádal aby mi čo to o sebe porozprával.

„Ty sa pochvál ? Ja nemám nič extra zaujímavé“

„No ja tiež nie, tak to sme dopadli, nevidíme sa dva roky a po troch vetách koniec konverzácie.“ Dodal som vcelku sklesnuto.

„Ešte stále môžeme obzerať tú jej riťku“ a Peťo sa otočil smerom k baru.

„Si nejako schudol.“ Snažil som sa začať novú tému.

„No to vieš, podarilo sa „

Tiež by som so sebou mal niečo robiť. Aj keď si pohár na brucho ešte nepoložím, i tak už tam je namiesto vianočky jeden veľký bochník chleba.

„Ako sa ti to podarilo? Daj recept“ spýtal som sa vcelku so záujmom.

„Rozvod“

„Ale hovno“ zdá sa, že som z toho bol viacej šokovaný ako on. Nie že by som tú jeho Ex mal v láske, vlastne som ju vždy neznášal, bola to strašná krava a môže aj za to , že sme sa s Peťom prestali stretávať. Neskutočne si ho namotala a nepustila ho ani na krok, nedala mu dýchať a Peťo vždy všetko musel konzultovať s ňou. „ A kedy?“

„Minulý rok v máji“

„No pekne a že nemáš nič nové“ asi dosť bolo na mne vidieť , že ma táto správa potešila

„Áno pekne“ konštatoval vcelku spokojne aj Peťo.

„A čo sa stalo?“ zvedavosť bola silnejšia ako ja.

„Neklapalo nám to, ku koncu to celé stálo za hovno.  Sex takmer žiaden, rozprávať sme sa vedeli len ak sme po sebe kričali, no proste nič pekné. Tak som ju jedného dňa pozval na posledné rande pred súd. Ani sa nebránila, podpísala papiere zobrala mi byt a auto a sme šťastne rozvedení.“

„Tak to ti poviem že ti nezávidím“

„Áno chvíľu to bolo také zvláštne ale dnes si uvedomujem , že už mi je lepšie bez nej ako s ňou“

„Tak na to si musíme vypiť“  Pozdvihol som pohár s pivom. Dlho sme sa rozprávali ako priatelia, ktorý sa nevideli sto rokov, ktorý sa znovu akoby náhodou stretli a mohli si opäť rozprávať všetko...

„Prosím“

„Tomáš?“

„Asi“

„Som sa zlakla, že sa ti niečo stalo, kde si bol celú noc, sa ani neozveš. Mala som strach.“

„Za chvíľu som doma.“ Zložil som telefón a snažil som sa zistiť, kde som a ako som sa sem dostal. Som u Peťa, teda ak to chlpaté monštrum čo chrápe vedľa mňa nie je nejaká krásavica , ktorú som v opilosti zbalil. Zdvihol som sa, úspešne som sa vyhol zrkadlu, aby som sa v ňom radšej nezbadal a dopotácal sa do kúpeľne, umyl tvár a šiel domov. Aké je to len klamstvo keď sa povie že idem na jedno.

            Bola sobota ráno, prechádzal som sa po meste, stretával mladých ľudí, ktorí sa vracali domov v ešte horšom stave ako ja. Už dlho som tadeto nešiel pešo. Ulice boli ešte takmer prázdne, pomaly svitalo. Všetko bolo tak krásne, toto je moje mesto, zamával som na okolo idúci taxík a nechal sa doviezť domov.

„ Jani, prepáč, som bol s Peťom na jednom“

„Mne to nevadí, len si mal dať vedieť, že sa zdrzíš, vieš ako som sa bála?“

„Prepáč, nabudúce sa určite ozvem, ale sľubujem že ti to zajtra vynahradím“ zamával som na pozdrav a odsunul sa do postele.

V nedeľu ráno som sa zobudil skoro asi som bol vyspaný, keďže som spal celú sobotu. A tak som pripravil pre Janku raňajky až do postele. Pripadal som si ako v reklame keď som natieral čerstvo upečený chleba lahodným a jemným syrom a do pohára vytláčal pomaranče. Nedeľu sme celú strávili v posteli.

Pondelňajšie rána naozaj neznášam, ak by mi niektorá politická strana prisľúbila, že ich zakáže majú môj hlas. Po klasických rituálnych nadávkach a vyhrážkach, že dávam výpoveď som sa predsa len presvedčil a po hodine strávenej v zápche, pretože si nejaký kretén myslel, že je nesmrteľný a preletel do protismeru, dorazil som do práce.

Sekretárka mi uvarila kávu, podozrievam Janu, že mi ju dohodila len preto že vie variť kávu a je totálne nepríťažlivá. Ak Vám bude niekto tvrdiť , že má sexi sekretárku, tak je určite slobodný alebo rozvedený. Sadol som si za stôl otvoril laptop a nechal načítať mail. Klasický pondelok, do jedenástej som sa zaoberal  mailom, v tom do kancelárie dofrčala sekretárka a podala mi poštu.

Šek, šek, reklama... Listoval som haldou papierov na ktorých výrobu bolo treba určite aspoň jeden strom. Otváral som jeden po druhom, až pokiaľ som sa nedostal k poslednému, na obálke nebolo okrem adresáta nič. Otvoril som teda tú obálku a vnútri bola pohľadnica. Obrázok akéhosi kopca s krížom a v pozadí bolo vidieť more. Otočil som ju teda a na druhej strane som našiel len jednoduchý odkaz : „ Prajem pekný deň“

Bez žiadneho podpisu bez známky, alebo čohokoľvek podľa čoho by sa dal odosielateľ identifikovať. Ešte raz som preštudoval obálku ale nič, iba meno firmy. Tak spoň mi niekto želá pekný deň.

„Prosím“ tie telefóny ma raz zabijú.

„Tomáš na 18tu máme rezerváciu v reštike, rátaj s tým , takže o piatej ma vyzdvihni, ideme aj s našimi.“

„ Ok o piatej som doma“

„ Ľúbim ťa ahoj“

„Aj ja teba“ položil som telefón a zamyslel sa nad tým, či tieto frázy ešte naozaj majú význam alebo sú už len automaticky naučenými odpoveďami. Tieto myšlienky ma však prešli keď som si uvedomil, že na tú večeru ideme s Janinými rodičmi. Nemal som proti nim nič, len vždy keď sme sa stretli tak mi popisovali ako by už chceli vnúčatá a že samozrejme aj svadbu treba pred tými vnúčatami. Neviem prečo to hovorili mne, ja som Janu o ruku požiadal už pred dvomi rokmi. No to zase bude krásny večer.

„ Ahoj Tomino.“

„ Ahoj mami. Ahoj tati. „ Oslovovať rodičov priateľky mami a tati je dosť zvláštne, teda pokiaľ nie ste manželia, ale oni to tak chceli a navrhli mi to keď som im oznámil, že by som si teda tú ich dcéru vzal, nech nezostane na ocot.

„Ako sa máte, dlho som vás nevidel.“

„No veru, sa flákaš kade tade po svete a na rodinu nemáš čas.“

„ Veď už to je pol roka čo som doma“ a nebol som si úplne istý čo myslela tou rodinou.

„ Ale ja tak, správny muž nemá opúšťať svoju ženu „  už zase začína a to nemáme pred sebou ešte ani jedálny lístok.

„ Mami ja som ju musel opustiť aby som ju vedel zabezpečiť „ odvrkol som v celku podráždene a otvoril jedálny lístok.

„Snáď sa nebudete hádať!“ Zastavila nás Jana.

„A ako sa máš ty, tati ? “ opýtala sa svojho otca.

„Pomaly, ale hlavne že sme zdraví „

Boli to takí typickí dedkovci, chceli vnúča, vymenovali , kto si koho zobral, kto zomrel a ktorá teta z tej a tej ulice ktorú musíme určite poznať, bola v nemocnici.

„Jani kedy budete mať svadbu“  spýtala sa svokra priamo svojej dcéry.

„Prosím?“ zajakala sa Jana.

„To by aj mňa zaujímalo“ a čakal som aká bude reakcia.

„To ja neviem to záleží od veľa vecí“ Jana ostala nervózna

„Tak napríklad od čoho?“

„Tomi to nie je také jednoduché to treba pripraviť, premyslieť zorganizovať. To nie je tak, že za 2 týždne môže byť svadba“

„Jani ale ty už to pripravuješ 2 roky, to sa na mňa nehnevaj ale aj svadba kráľovnej sa pripravuje kratšie“ sám som zostal zaskočený ako som sa do toho vrhol a ešte viac ma prekvapilo, že svokra sedela ako prikovaná a nevydala ani hlásku.

„Tomáš nebudeme sa tu teraz o tom baviť“

„ Janka ale my sa o tom nebavíme nikdy a nikde „

Zostalo ticho. Objednali sme si jedlo a behom ďalších troch hodín sme všetci komunikovali iba s čašňíkom. Krásny večer len čo je pravda. Zaplatil som účet a pobrali sme sa k autu.

„Janka odvezieš prosím vašich domov, ja sa chcem prejsť. Budem ti vďačný.“

„Prídeš ešte dnes?“

„Áno“

„Ok tak ahoj“

„Ahoj mami ahoj tati“ pozdravil som nezvyklo tichých Janiných rodičov

„Ahoj Tomi“ odzdravili a sadli si do auta, ja som sa vybral presne opačným smerom.

Vonku bolo  už v celku teplo, na to že je marec, nie je to vôbec zlé.

Vyrazil som smerom k nábrežiu, vždy keď ma niečo trápilo išiel som si sadnúť k Dunaju.

Po ceste som si kúpil krabičku cigariet a fľašu whiskey. Posadil som sa na lavičku, bola už tma, nikde nikoho, len občas bolo počuť zvuk autobusu. Zapálil som si cigaretu a začal rozmýšľať, prečo si ma Jana nechce vziať, máme obaja po tridsiatke takže už ja na deti by bol čas. Ako som si odpil 5 krát z fľaše zobral som telefón a napísal Jane, že prídem až ráno.

Odpoveď neprišla ale ohlasovaciu povinnosť som si splnil. Pozeral som sa tak na hrad a napadol ma skvelý plán.

„Peťo?“

„Áno“

„Čau tu Tomáš, čo robíš?“

„Pozerám futbal“

„ Tak za pol hodiny som u teba a ideme na striptíz“

„Ok, čakám ťa“

Naozaj to bol v tú chvíľu ten najlepší nápad aký som mohol mať.

„To čo ťa napadlo?“ pýtal sa ma Peťo hneď ako mi otvoril dvere.

„Neviem, dlho som tam nebol“

„Tak poď“

Sadli sme do taxíka. Zaplatili sme 10 eur za osobu a už sme sedeli v klube. Objednali sme si whiskey, a obzerali si okolie. V klube okrem asi 6 rusov nebolo nikoho, veď kto by aj chodil v pondelok na strip.

„Ahojte chalani“ prihovorila sa nám vysoká tmavovláska „máte záujem o spoločnosť, by som si k vám s kamaratkou prisadla ak by ste chceli“

„Nie ďakujeme, zatiaľ sa popozeráme a keď tak potom sa ozveme“ slušne som poďakoval.

„Pekná, prečo si ju odohnal“ nechápavo na mňa Peťo hľadel.

„Nemám chuť sa rozprávať, chcem sa len pozerať“

„Ok, ako povieš, ale aj tak je to škoda, bola naozaj pekná“

Sedeli sme a obzerali baby ako sa vlnia pri tyči.

„Peťo?“

„No.“

„Môžem sa ťa niečo spýtať?“

„Vyskúšať to môžeš,“

„Kedy si zistil, že je tá pravá chvíľa povedať, že sa chceš rozviesť“

„Ty sa ideš rozvádzať?“

„To sotva, nie som ani ženatý“

„Som si myslel, že už ste svoji, veď to už sú dva roky čo si ju žiadal o ruku.“

„Tak ako si na to prišiel, že je čas to skončiť?“

„No ono to bolo tak, že síce som s ňou bol ale nemal som si s ňou čo už povedať, nič ma pri nej už nedržalo. Prečo sa pýtaš, veď ty si s Janou šťastný.“

„Viem že som bol, ale nie som si úplne istý, či ešte stále som.“

„Čo ťa štve? “

„Neviem, Jana je veľmi fajn, ale v poslednej dobe mi na nej vadí už asi úplne všetko“

„Máš inú?“

„Nie nemám“ v tú chvíľu som sa ale zarazil a po dlhej dobe si spomenul na Mirku. Až teraz mi došlo, že odkedy som sa vrátil som o nej nepremýšľal.

„Nemám, hoci som mohol mať“ a rozpovedal som Peťovi celý príbeh.

„No vyzerá to, že Janu naozaj miluješ. „ Povedal keď to celé počul.

„Vyzerá. Ale začínam sa báť, že už je to iba zvyk. Vieš že je to len strach z toho, že ostanem sám. A to že  stále odmieta tú svadbu je pre mňa najväčší šok.“

„Pozri sa tam na tú zrzku, robí to s tebou niečo?“

„Neviem má krásne telo ale nejako si nepredstavujem, že by som s ňou chcel spať“

„Tak vidíš, stále k niekomu niečo cítiš“

Pozreli sme si ešte asi 5 ďalších báb a zdvihli sa . Nešiel som k Peťovi ale pobral som sa za Janou.

Spala v mojom pyžame, paplón prehodený cez jednu nohu. Ľahol som si vedľa nej a od 2 sekúnd som spal.

5.Niekedy je lepšie tušiť ale neveriť

Ráno som sa zobudil skôr ako Jana, musel som totiž utekať do práce.

Vrátil som sa domov chvíľu po šiestej, Jana ešte nebola doma. Sadol som si teda na gauč a pozeral telku. Asi som chvíľu pri nej zaspal, lebo som sa zobudil až na to ako Jana za sebou zatvára dvere. Pozdravili sme sa ale viac ani slovo. Atmosféra bola hustá. Obaja sme čakali čo povie ten druhý. A tak bolo aj naďalej ticho.

Sadli sme si pred televízor a ticho sa naň pozerali.

„Prečo tú svadbu nechceš?“

„Chcem“

„Tak prečo ju toľko odkladáš?“

„Mám strach“

„Strach a z čoho máš strach?“

„Neviem bojím sa“

„ Tak v tom prípade to je veľmi zlé, ak si ma nechceš zobrať a to preto že máš strach. Asi bude najrozumnejšie ak si dáme na chvíľu pauzu“

„Myslíš to vážne?“

„A má to podľa teba ešte zmysel? Pred kým sa budem pretvarovať. Sme spolu dosť dlho na to aby sme sa poznali a ak ani po 10 rokoch nevieš či si ma chceš vziať a to ešte preto, že máš strach. „

„Veríš že sa ešte k sebe vrátime?“

„Netuším, ale asi to bude závisieť len od nás“

„Ak budeš chcieť ozvi sa“ Zobral som sa a odišiel. Bez akýchkoľvek vecí, nič, len v tom čo som mal na sebe. Zavrel som za sebou dvere a vykročil do neznáma.

Ráno keď som sa zobudil na hotelovej izbe, bol som tak nejako dolámaný, s napätím som si išiel skontrolovať mobil, asi som aj dúfal, že tam niečo bude, nejaká správa od Jany. Ale nič.

Ani ja som ale nemal odvahu napísať jej niečo. Popravde som ani nevedel, čo by som jej mal napísať. Po raňajkách som sa vybral domov, zobrať si čisté oblečenie. Zámerne som prišiel neskôr, aby som už nestretol Janu. A podarilo sa, v byte už nikto nebol, tak som si zbalil aj veci na najbližší týždeň. Až teraz som začínal rozmýšľať nad všetkými následkami, čo ak sa naozaj definitívne rozídem, ako ju dostanem z bytu, veď ten je predsa môj. Čo bude s Mišom, naším morským prasiatkom, kto si ho nechá a asi milión podobných otázok.

„Kde si?“

„Za 15 minút som tam“, zložil som telefón a ponáhľal sa do práce, zjavne tá sekretárka vie viac ako len variť kávu.

V práci toho bolo veľa ale podarilo sa nám uzavrieť dobrý obchod a to znamenalo , že ďalší rok mám o robotu postarané. Večer som sa v hoteli pozrel na telefón ale žiadna správa od Jany. Bol som sklamaný a tak som sa rozhodol , že jej napíšem.

„Ahoj Jani, ako sa máš?“ Tak rýchlo ako som to vymyslel som to aj vymazal. Rozmýšľal som ďalej čo duchaplné by som jej mohol napísať, no ani po hodine a pol ma nič nenapadlo a tak som zaspal.

Ďalšie dva dni sa scenár opakoval. V piatok ráno však prišla SMS. „Ahoj Tomino, mohli by sme sa stretnúť? Navrhni kedy a kde. Jana „

SMS na ktorú som tak dlho čakal a teraz ma tak veľmi prekvapila, nevedel som prečo sa chce stretnúť, chce si ma vziať, chce sa ku mne vrátiť alebo sa chce rozísť.

„Môžeme aj dnes večer, môžeme sa stretnúť v kaviarni pod domom. Tak napríklad o ôsmej?“

„Dohodnuté, pekný deň“

„Tak večer“

Z práce som v ten deň už nič nemal, stále som len rozmýšľal čo mi chce povedať a premietal si scenáre ako sa zachovať, hoci som ich mal asi tristo tušil som, že aj tak realita bude úplne odlišná.

O pol ôsmej som vyrazil z hotela, aby som bol v kaviarni včas.

Sadol som si k stolu do rohu a čakal na Janu, netušil som čo jej mám povedať a tak som tajne dúfal, že bude hovoriť ona.

Otvorili sa dvere a do miestnosti vošla Jana. Mala na sebe čierne čižmy nad kolená, ktoré končili len asi 5 čísiel pod sukňou, jej štíhlu postavu ešte viac zvýrazňoval krátky kabátik utiahnutý opaskom okolo pása. Odsunul som jej stoličku a pomohol dať dole kabát a usadili sme sa.

„Tak ako sa máš, kde si ubytovaný?“

„V hoteli, k naším som sa vracať nechcel, zbytočne by sa vypytovali. A tebe sa ako darí?“

„Nie je to dobré, ale musíme to raz a navždy vyriešiť.“

„Súhlasím“

„Tomáš dlho som nad tým rozmýšľala...“ Na chvíľu sa odmlčala, prisahám, že bolo počuť ako sa jej zvýšil tep a jej dýchanie bol čoraz ťažšie a ťažšie. Tak a teraz to prídem, chvíľa ktorá zmení navždy môj život.

„Tomáš myslím, že momentálne by sme nemali byť spolu. Nehovorím, že vylučujem , že sa k sebe vrátime ale momentálne to proste fungovať nebude.“

Nastalo ticho. Aj túto situáciu som si nasimuloval, ale akosi v reáli došli slová.

Dlho sme na seba pozerali a ak by nás nevyrušila čašníčka asi by sme tam sedeli doteraz.

„Dobrý večer , čo Vám môžem ponúknuť?“

„Pre mňa whiskey, dvojitú s ľadom a minerálku, perlivú“ objednal som si niečo na prebratie

„Ja si dám len tú minerálku ďakujem“. Jana sa na ňu ani nepozrela.

Čašníčka odkráčala a my sme ďalej mlčali.

„Nič mi k tomu nepovieš?“ Pozrela na mňa hnedými očami, v ktorých sa pomaly tvorili slzy.

„Neviem čo mám povedať.“

„Tak mi oponuj alebo súhlas, len niečo povedz.“

„Neviem čo by som ti k tomu povedal, asi je to tak správne, asi to tak všetko malo skončiť.“

„A ty chceš aby to takto skončilo?“

„Ja si nie som istý tým čo chcem...“ A opäť nastalo ticho. Čašníčka priniesla nápoje, nestihla sa ani otočiť a whisky už bola vo mne.

„Budem potrebovať pár dní aby som sa vysťahovala.“

„Nemusíš sa ponáhľať môžeš zostať dokedy chceš.“

„Ďakujem, ale nechcem ťa blokovať.“

„To je v poriadku.“ Opäť to ticho.

„Miša si berieš?“ spýtal som sa po asi 10 minútach a ďalšom kole drinku.

„Môžem?“

„Ak my sľúbiš, že sa oňho budeš starať...“

„Budem“ a opäť sa odmlčala.

„Tomáš musím ísť, prepáč, dúfam, že toto nie je naše posledné stretnutie.“

„Ahoj a daj mi vedieť ak by si potrebovala s niečím pomôcť.“

Zdvihla sa, obliekla kabát a pobrala sa smerom k dverám. Tesne pred dverami sa ešte raz otočila a pozrela sa na mňa. Pohľad nie síce dlhý ale zato veľmi hlboký a rozbehla sa von do davu. Uvedomil som si, že je to možno posledný krát čo ju vidím a bolo mi do plaču. Ale nebudem plakať na verejnosti.... Nejde to po desiatich rokoch to nejde udržať, nechám na stole 50tku a utekám aj ja.  

6. A čo ďalej ?

Stál som uprostred ulice, slzy v očiach okolo mňa prechádzali ľudia. Stál som sám v dave. Obzeral som sa či ju ešte uvidím, ale stratila sa medzi ľuďmi. Chcelo sa mi kričať. Stál som tam, sám, bez vidiny, čo bude  zajtra, čo bude za hodinu, čo bude za sekundu a čo vôbec budem robiť. Okoloidúci do mňa začali narážať a tak som sa pomaly začal hýbať. Kam pôjdem? Domov? Nie, veď tam je teraz Jana. Na hotel? Vyplakať sa do vankúša a skončiť s vypitým minibarom? Kráčal som ulicou nevedno kam. Tak isto ako som v tú chvíľu kráčal aj životom. Desať rokov je dlhý čas. Mám 34, ostal som sám. Koľko je asi žien, ktoré by som mohol spoznať a nebodaj si aj s nimi založiť rodinu. Všetky moje staré lásky sú už viac-menej šťastne vydaté. Kde má chlap ako ja možnosť stretnúť ženu svojho života. Nikde, som odsúdený byť už navždy sám.

Zapadol som do prvého baru po ceste a dal som si ďalší pohárik, zapálil si cigaretu a hľadel do prázdna. O tretej ráno ma vyhodili a odpotácal som sa do hotela.

Každé ráno ktoré sa zobudíte v posteli sám, znamená, že nie je nikto kto by vás mal rád alebo nie je nikto kto by za to stál. Ale čo ak to tak bude už navždy, čo ak už žiadna nebude tá pravá. Je dosť možné, že sa už budem len prebúdzať vedľa nejakej štetky, ktorej za to mastne zaplatím, a to len preto aby som mal pocit, že nie som sám.

7. Na doživotie  

„Nazdar“

„Čau“

„Neskočíme večer von? Že by sme to zopakovali už druhý pondelok a tak by sme si z toho mohli urobiť tradíciu?“

„Moc sa mi nechce.“

„Nevymýšľaj. O ôsmej príď ku mne.“

„Peťo ja neviem.“

„Čakám ťa.“ A už som počul iba tut-tut-tut

 Síce s nechuťou ale vybral som sa k Peťovi. Aj tak nemám nič iné na práci.

„Si akoby sa k tebe svokra nasťahovala“ Privítal ma vo dverách.

„Jedine že by do hotelovej izby.“

„Rozišli ste sa?“

„Asi.“

„Kedy?“

„V piatok.“

„Prečo si sa neozval?“

„A čo by to pomohlo.“

„Ty si to chcel?“

„Neviem, asi som vedel že to tak musí byť, ale zaskočilo ma to“

„Si v poriadku?“

„Nie, ale s tým nič nenarobím. Boli sme spolu 10 rokov. Peťo poďme niekam von, tváriť sa že máme 30 a poďme baliť mladé baby, zlatokopky. Máme na to krytie tak prečo to neskúsiť.“

„To je správny nápad.“ Nahodím niečo snobské a môžeme ísť.

„Tak to sa musím skočiť prezliecť aj ja.“

„Máš ešte niečo luxusnejšie ako toho krokodíla na svetri a Rolexky na ruke? Nejdeš si hľadať niekoho na dlhodobé zoštíhľovanie tvojho účtu. Myslím si že aj takto uspeješ. „

Zavolali sme si taxík a vysvetlili šoférovi čo máme v pláne. Pochopil a odviezol nás do luxusného baru, kde sa to dievčatami s vidinou bohatej budúcnosti len hemžilo.

„Tak  a teraz uvidíme čo dokážu Rolexky.“ Peťo sa zasmial vlastnému vtipu a podišiel k baru.

Objednal 2 whisky a k tom aj kubánske cigary.

„Konečne vyzerám ako snob“ konštatoval s úsmevom a hrnul sa k stolu.

Sadli sme si, pripili si, zapálili dútniky a obzerali materiál.

„Len či nás cez tú dymovú clonu nejaké vôbec uvidia?“

„Tomáš nebuď taký skeptik, došli sme sa baviť.“

Netrvalo ani tri drinky a už sa k nám posadili dve asi dvadsaťpäť ročné žabky, namaľované ako kraslice, s dokonalými telami, účesmi a v celku príťažlivými tváričkami. Blondínka, 3 kozy, sukňa ako opasok, asi 15 centimetrové opätky a dokonalá francúzska manikúra. Voňala nádherne.

„Ja som Miro“ Predstavil sa Peťo jednej z nich.

„Anetka“ chytila jeho ruku a pobozkala ho na líce.

„Toto je Mišo“ Ukázal Peťo pomlčka Miro na mňa.

„Ahoj“ usmial som sa na Anetku a tiež som sa s ňou na zoznámenie pobozkal.

„Toto je Kika“ ukázala Anetka na svoju kamarátku, ktorá sedela vedľa mňa. Nasledovalo zase kolo bozkania a potrásania si rúk.

„Dámy čo si s nami dáte?“ opýtal sa Miro oboch slečien

„Cuba Libre“ odvetila Brunetka s výstrihom veľkým ako Mariánska priekopa. Zamával som teda na čašníka, že si chceme objednať a ten bez toho , že by sa pýtal doniesol do troch minút 2 krát Cuba Libre a 2 whisky.

„Ste z Bratislavy?“ opýtala sa Kika.

„Nie, sme tu kvôli obchodu.“ Pridal som aj ja svoj kúsok lži.

„A s čím obchodujete?“ Zvedavo sa pýtala ďalej.

„S ľudským nešťastím.“ Peťo teda Miro sa z chuti zasmial. „ Kupujeme pohľadávky a vymáhame ich“

„To znie zaujímavo“ Konštatovala Anetka a v hlave asi prepočítavala koľko to tak môže hodiť.

Ešte chvíľu sme pokračovali v duchaplnej konverzácií, dozvedeli sme sa veľa informácií, teda hlavne o tom aké je dnes ťažké stretnúť ľudí ktorí vedia čo chcú, a aké je dôležité mať ciele, na tie ich sme sa radšej nepýtali, aj tak nám boli jasné. Sedeli sme asi 3 hodky a dobre sme sa bavili. Veselo sme popíjali a niečo málo po polnoci dievčatá navrhli, že nám spravia prehliadku po Bratislave. Prišlo mi to vtipné keďže som tu od narodenia, ale v celku som sa bavil a tak som sa tváril, že som za to nesmierne vďačný. Mali sme šťastie a pred podnikom stála limuzína, tak sme si do nej nasadli a vyrazili sme na Tour de Bratislava. Celú cestu sa baby správali veľmi prítuľne. Nakoniec sme skončili akoby náhodou pred najluxusnejším hotelom v celom meste a ako správny gentlemani, sme nemohli dopustiť aby dámy išli domov samé. Objednali sme teda dve izby a stratili sa v nich. Ráno ako správny gentlemani sme sa s Peťom stretli na raňajkách.

„Tak čo?“ pýtal sa zvedavo.

„Nebolo to úplne zlé, ale tá Kika je profíčka.“

„Mi hovor tá moja fajčila tak úžasne“ A na tvári sa mu zjavil úsmev.

Obaja sme sa začali nahlas smiať. Doraňajkovali sme vyplatili izbu a išli každý svojím smerom.

V práci som sa dnes cítil v celku fajn, akoby som stratil všetok smútok, ktorý ma ešte včera držal. Mal som toho však veľa a do hotela som sa dostal až po desiatej večer, spadol som do postele a do rána som o sebe nevedel. Vďaka tomu novému kontraktu som musel v práci byť každý deň až do noci. V sobotu ráno mi zvonil telefón

„Ahoj Tomi, tak už som sa vysťahovala, kde sa stretneme aby som ti dala kľúče a rozlúčila sa?“

„Môžeme sa stretnúť v byte o druhej.“

„Dohodnuté ahoj.“

Zrazu som sa už necítil tak spokojne, pominula eufória z utorkového rána a opäť som mal strach.

Dorazil som na druhú do bytu, Jana tam stála, v byte chýbalo všetko za posledných 10 rokov, neboli tam naše fotky, knihy ani pamiatky na spoločné dovolenky.

„Ďakujem, ak by si tu ešte niečo našiel tak mi to prosím pošli k našim, budem teraz bývať tam.“

„Drž sa.“ Neubránil som sa a musel som ju objať. Našťastie sa neubránila tiež a tak sme sa objali. Obom sa nám pustili slzy.

„Ďakujem za všetko, a ak by si keby niekedy chcel, číslo na mňa máš.“

„Aj ja ďakujem, samozrejme aj ty sa môžeš ozvať.“ Priblblo som sa usmial a pozoroval ako odchádza z môjho bytu a života, zabuchla za tým všetkým dvere a ja som tu ostal sám.

8.Budúcnosť je nejasná


"Budete platiť v hotovosti, či kartou?" Ešte v ten deň som sa vrátil z hotela naspäť k sebe do bytu. Nie k nám ale k sebe.
V byte bolo ticho, stál som vo dverách a obzeral si tú prázdnotu. Mal som chuť zavolať Jane a povedať... Povedať čo? Nevedel som čo by som jej povedal. Že je tu ticho, prázdno, smutno a že asi budem za chvíľu plakať ako malé dieťa?
Sadol som si do kresla v rohu, z ktorého som mal dobrý výhľad na celý byt. Otvoril som si víno, očami prechádzal byt milimeter po milimetri a v hlave sa mi premietali spomienky na nás dvoch. Ako sme tu po večeroch sedávali, občas ak to na nás prišlo sa milovali. A teraz to je preč. sedím tu sám a opustený...
Asi som tu fľašu dopil, určite som ju dopil.Lebo ani neviem ako som zaspal. Musím si nájsť nejakú aktivitu aby som sa tu nestal alkoholikom.
V pondelok ráno ma napadlo, že si pôjdem zabehať. V parku som na môj údiv stretol asi dvadsať bežcov a to ešte nebolo ani sedem.Poobede sme si s Peťom zopakovali návštevu baru a balenie pipiniek, opäť raz úspešne, táto tradícia sa mi začína naozaj páčiť.
O desiatej večer som prišiel domov. V schránke  ma čakal dopis bez adresy.
V čistej obálke bol kúsok papiera a na ňom len odkaz " ak chceš som tu ".
"Jana sa chce ku mne vrátiť". Povedal som si sám pre seba a v okamžiku som vytáčal Janine číslo.
"Prosím" ozval sa rozospatý hlas.
"Ehm ehm...Janka?" zrazu mi došli slová.
"Tomi?"
"Áno, spíš?"
"Pokiaľ si nezavolal tak áno, je pol jedenástej večer, čo sa deje?"
"Chcem"
"Čo chceš?"
"Áno chcem"
"To už som počula, ale povieš mi aj čo chceš?" znela už trošku podráždene.
"No našiel som odkaz a chcem"
"Tomáš ty si pil? Aký odkaz"spýtala sa ma Jana veľmi prekvapeno.
"Tomáš si tam?" na hodnú chvíľu som sa odmlčal a počul som ako Jana kričí do telefónu moje meno.
Telefón mi z rúk vypadol na zem, uvedomil som si, že aj tá pohľadnica bola od Mirky. Mirka je tu a ja som to nevedel. Vedel len ma to nenapadlo, že to je ona. Ako ju nájdem?A čo Jana ako jej to vysvetlím. Zase bolo chvíľu v mojej hlave ticho. Až pokiaľ som si uvedomil, že toto bol definitívny koniec s Janou, ak by sa ma pýtala aký odkaz a od  koho tak by som jej nevedel klamať, hlavne nie teraz. Keď je Mirka tu a chce ma vidieť.Nie toto je naozaj koniec.
Ale ako ju nájdem, Bratislava síce nie je obrovská ale i tak, neviem priezvisko nemám jej fotku.Prepadlo ma zúfalstvo. Musím niečo vymyslieť. Ako sa len mohla dozvedieť moju adresu. Od koho ju má? Niekto ju musel stretnúť. Od rozrušenia som celú noc nespal a premýšľal nad tým ako ju môžem nájsť.
Ráno som do práce šiel pešo, čo ak ju náhodou stretnem po ceste?
Nestretol. Z kancelárie som zavolal Peťovi a zdelil mu svoju radosť.
"A to ako máme po pondelkoch?" opýtal sa ako práve nepočul, že prišla Mirka.
"Serem ti na pondelky je tu Mirka. Nepočul si."
"Tak zas sa vidíme za ďaľších 10 rokov, čau." A položil telefón. Musím uznať , že tie pondelky boli skvelé, ale Mirka je tu !
Už len vyriešiť ako ju nájsť.Pýtal som sa všetkých mojich známych a nikto nikomu nedával moju adresu.
Prebehli 4 týždne, ja som sa naučil pomaly ale isto chodiť do práce pešo ale Mirku som nestretol.
V pondelok okolo ôsmej večer ku mne dorazil Peťo.
"Tak čo našiel si ju?"
"Nie, nemám potuchu kde môže byť." Povedal som sklesnuto
"Nalej!" Poslúchol som staršieho a nalial som nám po jednej, nezostali sme však iba pri tom a po hodine a pol sme už sedeli v taxíku smer bar. Povzbudení chlastom sme si sadli do nášho boxu a ani sme nemuseli mávať a dve šupy nám priniesli našu whisky a dva drinky pre ne. Dnes sme to s úctou a slušnosťou nepreháňali a po ďaľších 6 kolách sme ich rovno naložili do taxíka a odviezli do hotela.
Ráno som vstal už o pol siedmej a šiel na raňajky.
V tom som zbadal tie krásne kučeravé vlasy, stála tam, na recepcii otočená chrbtom a vyzeral tak isto ako vtedy v tej kaviarni.Bola to ona. Rozbehol som sa a svetovým rekordom pre skok do výšky a diaľky som prekonal pult. Mirka rozhodne žiaden náraz odzadu nečakala a tak ho neustála a už sme ležali na zemi.
"Šibe Vám?" vcelku podráždene kričala dievčina podomnou na zemi, áno je to ona ten hlas poznám.
"Zavolám na Vás políciu ak ma ihneď nepustíte" Tvárou bola otočená ku kobercu a tak nemohla vedieť, že je to to na čo čakala. Rýchlo som ju otočil a videl prekvapenie v jej očiach.
"Čo tu robíš?"
"Som tu, ani nevieš ako dlho som ťa hľadal ."
"Ako si vedel, že som tu?"
"To som nevedel, hľadal som ťa po celom meste"
"Ale ako si vedel, že som v Bratislave?"
"Veď predsa ten odkaz, tá pohľadnica.Prepáč, že mi to tak dlho trvalo."
"Tomáš spomaľ, o čom to hovoríš, o akej pohľadnici, akom odkaze ? Vôbec ti nerozumiem."
"No veď to čo si napísala, že ak chcem tak si tu. Už som ani nedúfal."
"Nechápem aký odkaz?"
"Veď v mojej schránke, odkiaľ si vedela adresu?"
"Tomáš ja som ti nič nepísala, ja neviem ani kde bývaš."
"Toto je zase tvoj nejaký trik"
"Nie naozaj som tu 3 týždne, stihla som stretnúť pár starých známych, ale okrem toho som nikde nebola a nikam som ti nič nepísala. Prečo by som to robila, veď máš ženu, nebudem ti rozvracať manželstvo."
"Tomáš, čo sa deje?" Zbledol som, oblial ma studený pot, stíchol som na dlhé minúty.
"Tak kto to potom bol ak nie ty? "
"Neviem Tomáš ani o čom rozprávaš."Akoby sa mi zrazu zrútil svet.Celý čas som ju hľadal s pocitom , že je tu kvôli mne. A zrazu zistím, že to nebola ona? Kto potom? Ani Jana o ničom nevie. Čo sa to tu deje.
"Mirka nie som už s priateľkou, rozišli sme sa, dokedy dnes pracuješ, musím byť s tebou"
"Dnes som tu do ôsmej"
"Daj výpoveď, za hodinu som tu a beriem ťa preč, tak dlho bez teba nevydržím"
"Ale Tomáš to tak jednoducho nejde, čo budem robiť?"
"Na to sa teraz vykašli, daj výpoveď do hodiny som tu, idem si pre auto."
Pobozkal som ju na rozlúčku a utekal domov pre auto ale hlavne sa osprchovať, ešte stále som na sebe cítil vôňu zlatokopky. Zlatokopky, doprdele, stále je na mojej hotelovej izbe, to sa Mirka nesmie dozvedieť. No výborne ale je recepčná to sa asi dozvie, kurva. Rýchlo Tomáš mysli, mysli, si predsa hlavička mysli.
Jasné , mám to. Peťo.
Zdvihni to, no tak."Nazdar Peťo, prúser, musíš zostať na izbe ešte tak hodinu a pol a potom vyplatiť aj tú moju, ak by sa niekto pýtal tak si tam bol len ty a tvoj kamarát a ten v noci odišiel, nespomínaj moje meno"
"Čo si na recepcii stretol Janu?"
"Skoro. Mirka je recepčná."
"Ty si teda kus vola, ťahať si kurvu tam kde ti tvoja láska robí recepčnú." A zavesil. Tak snáď to pochopil. 

Tak to by sme mali a teraz rýchlo domov. Hodil som sprchu upratal ponožky a boxerky rozhádzané po byte nahádzal riad do umývačky a utekal pre Mirku.
"Pripravená odísť?"
"Musím počkať až za mňa príde náhrada."
"Kedy má prísť?"
"Do hodiny."To by mi ešte tak chýbalo aby tu Mirka stretla zlatokopku a Peťa.
"Nemáme čas, zavolaj mi vedúceho ja to vybavím"
"Ty si nejaký nedočkavý."
"Áno, hľadal som ťa príliš dlho, každá minúta čakania je ako večnosť."
Chvíľu sme sa ešte dohadovali a našťastie prišla náhrada. Práve včas, na recepciu práve prichádzal výťah, čo ak by v ňom bola moja včerajšia známosť a oslovila by ma? To by sa zle vysvetlovalo.
Nasadli sme do auta a rýchlo uháňali preč.
"A čo budem teraz robiť?"
"Ako to myslíš?"
"No práve som sa vzdala práce, ale predsa nejakú robotu potrebujem."
"Nepotrebuješ, ja sa o teba postarám."
"Ale ja nechcem aby si ma niekto vydržiaval, viem sa o seba postarať sama, a ako by to vyzeralo. Všetci by si na nás ukazovali prstom, že aha, tá si ti vie zariadiť, on si nájde mladšiu a si ju udržiava peniazmi. Nie s tým pocitom nechcem žiť."
"Neblázni."
"Nie, musíš mi nájsť prácu, keď už si ma z tej poslednej vyhodil."
"OK, tak ti niečo nájdem."
"Budeš musieť." zasmiala sa a objala ma.
"Máš to tu pekné, ale je vidieť, že tu chýba ženská ruka." Asi tým myslela tie uschnuté kvety na parapetoch
"Ďakujem." Zavrel som dvere a do práce som sa dostal až na ďalšie ráno. Celý deň a celú noc sme sa milovali a ak sme sa práve nemilovali tak sme sa rozprávali. Mirka z Talianska odišla lebo jej chýbal domov.Porozprával som jej ako som sa vrátil domov, ako som sa rozišiel s Janou. Hovorili sme dlho a bolo to krásne. Cítil som, že ona je tá pravá.
Bol som konečne šťastný, spokojný a bez obáv čo bude zajtra, mal som vedľa seba ženu, ktorú milujem a s ktorou chcem prežiť zvyšok života.

9.Každý začiatok má svoj koniec


Ubehol mesiac, odkedy som našiel Mirku a stále som jej nenašiel žiadnu prácu.
"Pán riaditeľ, mohla by som dnes odísť trošku skôr?" Prirútila sa do pracovne moja sekretárka, posledná spomienka na Janu.Zadíval som sa na ňu a v tú chvíľu som si uvedomil, že mám pre Mirku prácu.
"Kam idete ak môžem vedieť."
"S kamarátkou idem k lekárke." Dúfal som, že povie že odchádza na Mesiac, bolo by to jednoduchšie, teraz budem musieť nájsť spôsob ako ju vyhodím. Toto nie je na mňa, nikdy som nevedel nikoho vyhodiť. Budem musieť niečo vymyslieť.
"Tak môžem teda?"
"Samozrejme, choďte aj hneď ako potrebujete." Zamávala na pozdrav otočila sa na podpätku a odišla.
Ako sa jej zbavím, nie že by mi na nej záležalo, nikdy som ju vlastne nemal rád a bola tu len preto, že sa kamarátila s Janou. No napriek tomu ju nedokážem vyhodiť len tak bez dôvodu.
"Prosím?"
"Ahoj Tomi, prídeš dnes domov? Už mi je smutno." Pri vymýšľaní scenára na vyhodenie asistentky som sa zabudol v práci až do siedmej.
"Už utekám za dvadsať minút som pri tebe."
"Teším sa, niečo som si pre teba pripravila."
"Tak o to rýchlejšie budem doma, ľúbim ťa" Prvý krát som jej to povedal, cítil som, že jej to musím povedať, môžno je to priskoro, po rozchode sa niekomu vyznať z lásky ale áno povedal som to a naozaj ju ľúbim.
"Aj ja teba a už sa ponáhľaj." Vrchol blaha, myslím, že ani na začiatku vzťahu s Janou som sa necítil tak šťastne ako teraz.
Keď som otvoril dvere do bytu všade bola tma a ticho. "Mirka som doma." Ozval som sa s miernym strachom či je všetko v poriadku. Žiadna odpoveď. "Haló Mirka ?!" zhodil som na zem tašku a išiel pátrať po byte. Prepadol som panike, v hlave som mal všetky možné tragické scenáre, od toho že ju niekto zabil až po to že odišla a to je to prekvapenie. Mirku asi zobudil rachot toho kameňa čo mi spadol zo srdca, keď som ju našiel spať na gauči.
"Ahoj Tomino"
"Ahoj, si ma vyľakala všade tma a ty sa neozývaš."
"Prepáč bola som unavená, tak som si na chvíľu ľahla."
"V poriadku len som mal strach"
"Ty moje starostlivé." pousmiala sa a pobozkala ma.
"Choď si umyť ruky a čakám ťa v kuchyni"
"Rozkaz mami" Zasmial som sa z chuti svojej poznámke a odišiel do kúpelne.
V kuchyni bol pripravený stôl pre dvoch, zapálené sviečky.
"Toto je to prekvapenie?"
"Len časť."
"A čo je ten zvyšok?"
"Okrem prestretia stolu som aj navarila"
Sadli sme si a vychutnávali si jedlo.
"Pamätáš ako sme sedeli pri tom mlyne?"
"Ako by som na to mohol zabudnúť."
"Chýbal si mi a tajne som verila, že ak prídem do Bratislavy tak ťa tu stretnem, že ťa aspoň uvidím aj keď som ti nechcela zničiť vzťah, chcela som byť len v tvojej blízkosti."
"Vidíš a ja som ťa hľadal, hoci som nevedel, že tie listy nie sú od teba. To musí byť osud."
"Tomáš a kto ich potom písal?"
"Tak to netuším"
"Že ty si bol ešte na nejakej služobke:"
"Nie, nebol. Ale dnes som ti našiel prácu"
"Skvelé. Kedy nastupujem a kde budem robiť"
"Budeš robiť asistentku riaditeľa malej ale progresívnej firmy, ktorá zarába nemalé peniaze."
"Tá firma alebo tá asistentka berie tie veľké peniaze?"
"Tie veľké berie firma, tá asistentka už omnoho menej, ale šéf je vraj veľmi príjemný a dá sa s ním dohodnúť."
"Tak super, a kedy môžem začať?"
"No najskôr musíš prísť v pondelok na pohovor"
"Skvelé, konečne nebudem musieť sedieť celý deň doma. Ďakujem ti."
Pobozkala ma a večeru sme nechali vychladnúť.

V pondelok ráno som Mirke dal adresu k nám do firmy. Išiel som skôr ako obvykle, chcel som byť v kancelárií dnes prvý. Mirke som kázal abi došla na desiatu.
Sadol som si za stôl uvaril kávu a pripravoval sa ako vyhodím sekretárku aby mohla nastúpiť Mirka.
Skôr ako som to stihol vymyslieť, vrthla do dverí.
"Dobré ráno Kristínka, môžete prosím prísť za mnou?"Zvolal som na sekretárku skôr ako si stihla sadnúť. Dovalila sa ku mne do kancelárie, rukou som jej naznačil aby si sadla.
"Krístínka nebudem chodiť okolo horúcej kaše, dohodila Vás sem Jana, ako viete s Janou sme sa rozišli a sama musíte uznať, že mi dvaja sme si nikdy nejak nesadli. Dnes sa situácia zmenila a potrebujem Vašu pozíciu pre iného človeka. " Ani som sám neveril, že som to takto vypustil z úst. Pozrel som sa na ňu ale nevyzerala zaskočene.
"Kedy mám odiísť?" opýtala sa pokojným a vyrovnaným hlasom.
"Viem, že je to na rýchlo, ale vedeli by ste dnes do pol desiatej? Samozrejme dostanete 4 mesačné ostupné, mesiac naviac za Vašu prácu, ktorú ste robili naozaj svedomito a nemusíte sem počas tých 3 mesiacov chodiť."
"Samozrejme do pol hodinky môžem byť preč." Zvrtla sa na opätku a odkráčala k  svojmu stolu vytiahla krabicu, pozorne do nej začala ukladať svoje veci, netrvalo jej to ani 20 minút a stála u mňa v kancelárií a lúčila sa so mnou. Ešte raz som jej poďakoval a potriasol jej rukou, spýtal som sa či jej nemám pomôcť ale odmietla so slovami , že aj tak má len jednu krabicu. otvoril som jej teda dvere z kancelárie a ešte raz pozdravil na rozlúčku.
Išlo to príliš hladko, ešte pred hodinou by som tomu neveril.
Sadol som si a dopil už tretiu kávu.
Zrazu zazvonil zvonček. 9:58, to bude Mirka.
"Prosím?" nahodil som hlas ako čerstvo po mutácií.
"Dobrý deň, prišla som na pohovor na miesto asistentky." ozvala sa a ja som si v tú chvíľu uvedomil, že ju budem mať pri sebe celý deň.Šťastím som asi aj svietil.
"Nech sa páči tretie poschodie a druhé dvere vľavo."Dvere do kancelárie som nechal pootvorené, aby som jej nemusel ísť otvárať.
O chvíľku už na ne klopala.
"Ďalej" opäť hlas chlapca čerstvo postihnutého akném.
Mirka prešl cez kanceláriu asistentky až do tej mojej.
"Ahoj Tomino a ty tu čo robíš?"pozrela sa prekvapeno na mňa a stále sa obzerala či neuvidí toho riaditeľa.
"No neuveríš ale robím tu teraz jeden pohovor?"Ostala ešte viac prekvapená.
"Ty ma chceš zamestnať u seba? Toto je tá tvoja firma?"
"Áno." odpovedal som so strašnou radosťou.
" A čo moja predchodkyňa?Si ju vyhodil iba kvôli mne?"Rozmýšlaj, ak odpovieš áno určite sa naserie, ak budeš klamať tak sa v tom stratíš....
"No bola to spoločná dohoda."To som to ale pekne vyriešil, pochválil som v duchu sám seba.
"To bolo od teba kruté."
"Nie nebolo to kvôli tebe už od začiatku sme si k sebe nevedeli nájsť cestu."
"Aj tak to nebolo pekné a tiež nebolo pekné, že si mi klamal."
"Prepáč, chcel som vidieť ako sa budeš tváriť."
"No dobre a teraz k tej práci, chcem 25 dní dovolenky 1500 € nástupný plat samozrejme v čistom, a auto a telefón."
"Tak to neviem či nezavolám späť tú predchádzajúcu  , predsa len ma stála tretinu."
"Ja sa ťa nepýtam, konštatujem." prišla ku mne bližšie a začala ma bozkávať, myslím že som práve uzatvoril pracovnú zmluvu s mojou novou asistentkou. Stihol som jendu vyhodiť a druhú prijať v priebehu ani nie pol hodiny.
Ak Vám niekto bude tvrdiť, že má peknú asistentku, je zadaný, a tá asistentka je jeho mladá a sexi priateľka.

10.Deň zúčtovania


Všetko sa zdalo tak krásne. Mal som krásnu, mladú a inteligentnú priateľku, ktorú som miloval ako ešte nikoho. Pracovali sme spolu, boli sme tak celý deň v kontakte. Stále som mohol byť vedľa mojej lásky.
Pozrel som sa na ňu, zalievala kvety, bola jemne v predklone, mal som sto chutí ju tu pretiahnuť. Moje chute ale prerušil telefón.
"Prosím?" Ohlásil som sa ale stále som pozeral na Mirku a v duchu som ju už vyzliekol.
"Ahoj."Ten hlas poznám, to je Jana.
"Ahoj."Odvetil som jemne šokovaný.
"Tomáš vieme sa stretnúť?"
"Čo potrebuješ?"
"Nechcem to riešiť cez telefón."
"OK, kedy a kde?"
"Dnes o ôsmej večer na Hlavnom námestí?"
"To by som mal stihnúť."
"OK a prídi prosím sám."
"O ôsmej som tam, bez polície."
"OK, ahoj." Môj vtip sa zjavne minul účinku, Jana položila telefón a ja som pokračoval v predstavách ako sa milujem s Mirkou. Už som takmer bol, keď prišla ku mne do kancelárie.
"Kam ideš bez polície?"
"Jana sa chce so mnou stretnúť, vraj je to nutné a mám prísť sám."
"Povedala čo chce?"
"Nie, len že to nechce rozoberať cez telefón.Nevadí ti, že sa s ňou stretnem?"
"Nie, nevadí. len ma napadá iba jedna vec, prečo sa chce stretnúť."Mirka zostala pozerať do prázdna.
"Aká?"
"Asi budeš tatko, čo iné by  ti chcela povedať osobne?"
"Neblázni, to určite nie."
"Tak čo iné potom,napadá ta niečo iné?"
"Určite nie.Veď to je 4 mesiace čo sme sa rozišli." Mirka sa pozrela na mňa a ja som nevedel ako sa mám tváriť. V kancelárií zavládlo ticho,zvyšok dňa sme si nepovedali ani slovo.
Okolo šiestej sme išli domov, Keď som o pol ôsmej odchádzal Mirka sa na mňa pozrela s povedala:
"Milujem ťa."
Objal som ju.
"Aj ja ťa milujem."Nech sa stane čokoľvek budem milovať vždy len teba.
Nerád ale musel som od nej odísť a nechať ju samú. určite to pre ňu nie je ľahké, ale nie je to ľahké ani pre mňa.V priebehu poobedia ma napadlo ešte niekoľko možných scenárov, od toho že má AIDS, že zomiera na inú chorobu, že ma stále miluje, že naozaj čaká so mnou dieťa až po to, že sa dozvedela, že žijem s Mirkou a že mi chce strašne ublížiť za to, že som ju poznal v Taliansku počas toho čo som bol ešte s ňou. No ani jedna varianta nebola pozitívna a sám som nevedel, čo z toho by bolo najlepšie.
Vonku bolo ešte stále svetlo stál som pri fontáne a čakal na Janu, prišla na čas.
"Ahoj"
"Ahoj"
"Som rada, že si prišiel."
"Kam chceš ísť?"
"Poďme sem do kaviarne."Presunuli sme sa do blízkej kaviarne sadli za stôl v rohu a objednali si kávu. Bol som neskutočne nervózny, Jana bola skôr smutná ako nervózna.
"Tomáš ide o Kristínu."
"Čo s ňou, azda mi nechceš vynadať, že som ju prepustil. Na to už nemáš žiaden vplyv."
"Nie to by som nikdy neurobila."
"Tak teda čo sa deje."
"Kristína je mŕtva, spáchala samovraždu." Zostal som ako obarený, ešte pred pár dňami pracovala u mňa a zdala sa šťastná. A zrazu je mŕtva. Je to divné, ale spokojnejší by som bol ak by ju niekto zabil, nie ak sa zabila sama.
"Kedy?" Spýtal som sa Jany, ktorá sedela so slzami v očiach oproti mne.
"Lekár odhaduje, že asi pred piatimi dňami."
"Tri dni potom ako som ju prepustil."
"Áno , tri dni potom."
"Tak to je šok,tvárila sa tak suverénne a v celku vyrovnane keď odchádzala."
"Tomáš hovorí sa mi to ťažko, ale našiel sa aj list na rozlúčku."
"Je tam niečo o mne?"
Jana otvorila kabelku a podala mi list.
Ruky sa mi triasli a ledva som ho otvoril.
"Vedela som, že s ním nebudem nikdy žiť, ale aspoň som bola blízko neho. A teraz je koniec.Vyhodil ma kvôli tej vychudnutej krave zrzavej."
Nikdy som nevidel jej rukopis a až teraz mi zaplo, že ten odkaz, ktorý som našiel v schránke bol písaný tým istým rukopisom, to ona mi písala ten odkaz, že je tu ak chcem a aj tá pohľadnica bola napísaná tým istým písmom.
"Písala mi odkazy a ja som nevedel kto to píše."
"Ani ja som nič netušila, nikdy mi nič nepovedala."
"Ani sa nedivím veď ti nebude hovoriť, že miluje tvojho priateľa."
Obaja sme sa pozerali do neznáma, a boli ticho.
"Kedy má pohreb?"
"V piatok ráno."
"V Bratislave?"
"Áno, jej rodičia už nežijú a preto to organizujem ja, nemala nikoho."
"Je zvláštne, že sme s ľuďmi niekoľko hodín každý deň, a nevieme o nich takmer nič."
"Je to skôr smutné ako zvláštne."
"Áno.Môžem ti s niečím pomôcť?"
"Ďakujem, zatiaľ to všetko zvládam."
"Tak mi aspoň dovoľ aby som ten pohreb zaplatil."
"Nie je to nutné."
"Ale je."
"Peňazí mala našetrených dosť, a ešte budú aj peniaze po predaji bytu. Len ešte musíme nájsť zákonného dediča."
"Nejde o peniaze, chcem ten pohreb zaplatiť.Aspoň toto, ak už jej nie je možné vrátiť život."
"V poriadku."
Dopili sme kávu a pobrali sme sa domov.
Prechádzal som sa ešte mestom,rozmýšľal som nad tým všetkým. V podstate som ju zabil. Asi po hodine som prišiel domov. Mirka ma čakala na gauči.
"Tak čo?" Pýtala sa nedočkavo. Z jej hlasu bolo cítiť strach.
"Kristína je mŕtva."
"Kto je Kristína?" Pozrela sa na mňa nechápavo.
"Kristína je...." V tú chvíľu som sa zasekol. mám jej povedať , že je to sekretárka, ktorú som vyhodil aby mohla byť ona so mnou v práci? Že to bola žena, ktorá ma milovala a ju neznášala, hoci ju ani nepoznala?Pozeral som sa na ňu, stála tam v starom tričku a šortkách. Bola taká krásna, taká zraniteľná. naozaj jej musím povedať pravdu a zničiť jej tak život? Veď kto by sa dokázal preniesť cez to, že sa niekto zabil kvôli nemu. A že ho ešte aj spomenul v liste na rozlúčku?
"Tak kto to je?"
"Kristína bola naša spoločná známa." Mirka ma objala a viac sa nepýtala. Bol som rád, nedokzál by som si momentálne vymyslieť, čo sa stalo a kto vlastne to bol.
"V piatok má pohreb."
"Mám tam ísť s tebou?" Má? Je vhodné aby tam išla, veď ona sa zabila kvôli nej. Chcem aby ju videla Jana?Je to dobrý nápad zoznámiť ich na pohrebe.Pýtal som sa sám seba milión otázok.
"Nie, pôjdem tam sám. Nepoznala si ju."
"Chcela som ti ísť ako podpora."
"Ďakujem, ale zvládnem to sám." Naozaj to zvládnem? Musím, Mirka sa nikdy nesmie dozvedieť, kto to bol a čo sa stalo.
V piatok ráno som vyzdvihol Janu u jej rodičov.
"Ahoj."
"Ahoj, ďakujem, že si pre mňa prišiel."
"Nie je za čo."
Obrad bol veľmi krátky a okrem nás dvoch bolo ešte asi tridsať ľudí. Po obrade sme ostali už len my dvaja.
"Ako sa cítiš?" Opýtala sa ma Jana, bez toho , že by sa na mňa pozrela.
"Mizerne, zabil som človeka."
"Rozmýšľala som o tom. Tomáš prepáč, že som ti to povedala, mala som si to premyslieť. Nebolo to dôležité aby som ti tým pokazila život."
"Stalo sa,som rád , že to viem. Takto by si sa trápila ty, a skutočný vinník by nebol potrestaný."
"Nie si vinník. Nemôžeš za to, nemal si to ako vedieť."
"To máš pravdu ale aj tak s tým pocitom budem večer zaspávať."
"Ono to prejde, neboj sa, nemôžeš za to. Ak by si to vedel, určite by si sa s ňou o tom porozprával."
"Práve to je ten problém, nikdy som sa s ňou nerozprával."
"Ja som sa s ňou rozprávala často, ale aj tak som to nevedela."
Pozreli sme sa na seba a obaja sme sa rozplakali.
Po dobrej pol hodine sme sa vybrali k autu.
"Odveziem ťa domov?"
"Poprosím ťa."Sadli sme do auta a smerovali  k Jane.
"Kto je tá zrzka?"
"Prosím?"
"No Kika spomínala nejakú zrzku, kto je to?"
"Moja nová sekretárka."
"Žiješ s ňou?"
"Áno."
"Bol si s ňou, aj keď si žil so mnou?"
"Nie, vtedy som ju len spoznal a odmietol som s ňou čokoľvek mať, lebo som bol s tebou." Sám som bol prekvapený, že som bol taký priamočiary.
"A miluješ ju?"
"Áno."
"Som rada, že si šťastný."Zastali sme pred jej domov.
"Ďakujem Tomáš."
"Nemáš za čo."
"Mrzí ma, že sme sa stretli pri takejto príležitosti."
"Aj mňa."
"Tak ešte raz ďakujem a prajem ti pekný život, zbohom."
Pozrela sa mi do očí,videl som ako sa lesknú, mrkla a zdvihla sa zo sedadla. Zavrela za sebou dvere a odchádzala po schodoch.Otvorila dvere a stratil som ju z dohľadu.
Chvíľu som tam ešte parkoval a rozmýšľal nad tým všetkým.
"Ahoj Mirka."
"Ahoj zlato."
"Si v kancelárií?"
"Áno."
"Za 15 minút ťa čakám dole."
"Kam ideme:"
"Nechaj sa prekvapiť."Položil som telefón a vyrazil za ňou.
Čakala ma už dole.
"Ako sa cítiš?"
"Nehovorme o tom."
"Kam ideme?"
"Ideme na spoločný víkend."

11.Po rokoch


"Ahoj, žiješ?"
"Ahoj?!"
"To som ja Peťo."
"Nazdar, prepáč, dlho som ťa nepočul.Ako sa máš?"
"Výborne, kedy sa stretneme?"
"Hocikedy, len nie v pondelok."
"Už ťa nezaujímajú holé baby?"
"Zaujímajú a z toho mám strach."
"Tak teda zajtra o ôsmej?"
"Môže byť. Kde?"
"To nechám na tebe, bývam v hoteli, tak prídi pre mňa."
"Dohodnuté o ôsmej som tam."
"OK, teším sa."
"Aj ja čau."
Tak o Peťovi som už nepočul dlho.
"Mirka?"
"Tichúčko, decká práve zaspali."
"Mirka zajtra večer mám stretnutie s Peťom.Môžeš postrážiť deti?"
"Áno, keď mi ale sľúbiš, že sa vrátiš domov."
"Sľubujem"
Pobozkal som ju a išiel si pripraviť večeru.
"Čau, tak som dole."
"Za päť minút som tam, počkaj ma na recepcii."
Vyplatil som taxík a išiel dnu.
Hotel sa za tie roky veľmi zmenil.
"No čau dôchodca."
Zo zadu ma Peťo tlapkal po chrbte.
"Nazdar."
"Poď skočíme od baru."
"Čo máš nové?"
"Včera som sa vrátil späť na Slovensko."
"A kde si bol?"Peter sa vôbec nezmenil, akoby nezostarol ani trochu.
"Žil som tri roky v Španielsku."
"Pekne, a čo si sa sem vrátil?"
"Už ma to tam nebavilo.A čo ty?Vidím, že si sa oženil."
"Áno. Pred tromi rokmi."
"Tak si to Jana rozmyslela?"
"No hej tá si to rozmyslela a svadbu zrušila. Vzal som si tú mladú, Mirku."
"Tú čo tu robila na recepcii?"
"Presne tú.Sme spolu odvtedy, pracujeme spolu, teda momentálne je na materskej, ale inak sme spolu v našej firme."
"Takže máš aj decko?"
"Dvojičky."
"Tak to ti gratuľujem."
"Ďakujem."
"A mi to pripomína, že mi ešte dlžíš za tú noc, čo som tu platil."Peťo sa začal smiať.
"Tak to ti teda dlžím veľa kamarát." Obaja sme sa  z chuti smiali. Rozprávali sme sa dlho. Dozvedel som sa , že Peťovi sa zadarilo v podnikaní v Španielsku, že tam má družku ale ženiť už sa nechystá.Deti zatiaľ nemá ale raz by mať chcel.Porozprávla som mu ako som zamestnal Mirku, ako som naposledy po pohrebe videl Janu. Veľkú časť rozhovoru si už nepamätám, nakoľko sme v bare prepili asi 500 Eur.
O pol piatej ráno ma pred domov vyhodil taxík. Bol som opitý ale spokojný, že som stretol svojho starého priateľa. Bolo mi cez štyridsať, ale cítil som sa opäť ako tridsaťročný. Už som ale stratil prax, kľúč do dverí som nevedel trafiť a musela mi prísť otvoriť Mirka. Samozrejme sa decká zobudili.Odpotácal som sa do postele a odpadol. Ráno ma hlava bolela tak ako už dlho nie.
"Dobré ráno láska."
"No moc dobré ho nemám?" Odvrkol som spod vankúša.
"Tak sa mi zdá , že si zabudol , že už nemáš dvadsať." Mirka sa pousmiala a odišla do kuchyne.
Do dvadsiatich minút som tam bol aj ja.
"Tak ako bolo?"
"Výborne. Len dnes ráno je to strašné." Pohladila ma po hlave a položila predomňa raňajky.
"Ty si neskutočná,ja prídem domov ožratý a ty mi ráno ešte pripravíš raňajky.
"To lebo ťa milujem."
"Tak to som rád.Aj ja ťa milujem."
Pobozkala ma a zmizla za deťmi.
Je to už takmer desať rokov, čo dostala defekt. No dodnes som rád, že som na ňu nikdy nezabudol a že som sa rozhodol opustiť Janu. Ak ste s človekom len kvôli tomu, že ste spolu dlho tak to nie je láska, s Mirkou som desať rokov a každé ráno sa vedľa nej zobudím s pocitom, že je to to najkrajšie, čo ma kedy stretlo.
A to je to, kvôli čomu sa oplatí sa každé ráno zobudiť.
Mirka sa vracala z kuchyne a pri pohľade na ňu som bol ten najšťastnejší muž pod slnkom.